1974 07 LOS DOS FRAIRES

LOUS DOUS FRAIRES

Vous lo douoné coummo n’es esta countà din éno veillà, oquesté hiver.

Lou Flédou et lou Bélou èrount fraïrès, oquèro éno bessounà, mais érount dé fraïrès coummo s’en veï gaïré.

Oquèro ein plausi dé veiré coummo s’enteindions bien ! Jomaî éno poraoulo dé trovers entr’éoux.

Ah ! risquavount pas dé sé faïré touort l’un l’aountré, bien lou countrari, terchavount qué dé sé faïré plausi. Aco qué fasio l’un, l’aoutré lou fasio maï !

Erount restà vieils garçons, perqué auriont pu auma qué lo mémo fenno ! Acou l’ou sabions, et l’un per l’aoutré, n’en avions jamaï sougna aucuno !

Dounc, oqué mati, èrount ona ottoqua lou grand Pra qué countavo bien très jours dé seillo, oqué Grand Pra qué éro tallomeint pintu qué lou diablé li orio pas orpillà !

Lou tchi Pitou éro imbé éoux, qué lous quittavo jamaï. Quand veingué va los dèz houros, lo mèro lious opproutché ein courétou dé soupo et éno pèço dé pan per mandjà lou mourcel dé lard qué treimpavo din lo soupo.

Erount pas richès à lo maïson, et lou Flédou et lou Bélou dévions seillà quasi tout lou jour obé éno gomello dé soupo et ein mourcel dé lard.

Lous dous fraïrès s’ossétérount dounc in d’éno biolleiro et ottoquèrount liou soupo, tandis qué Pitou s’èro coudja o lo biolleïro plus bas et qu’espéravo qué béléou li restorio lou found dé soupo doou courétou !

Mais nostès dous hommès achabèrount lo soupo !

Alors lou Flédou tiré lou mourcel dé lard obé soun coutèr et lou bouté soubré lo pèço dé Bélou :

— Mandjo lou, vaï freïrou !

— Mais no, mandjo lou tu, vaï Flédou, qué  a bien pati tout lou mati !

Et Bélou, à soun tour, bouté lou  mourcel dé lard soubré lo péço dé soun fraïré.

— Mais no, qué té disé, mandjo lou tu freïrou !

— Ah no ma fé, n’en foreï ré freïrou ! Mandjo lou tu !

Lou mourcel dé lard fagué ainsi quaouquos cops lou va et vient d’éno pèço in l’aoutro, mais tout d’ein cop, pété per tèro et borünlé o lo volà, per véni s’orrestà justé dovont lou naz dé Pitou !

Pitou, qué oyo criquà qué quaouquos maïgrès saoutorèous dins pieï lou mati, fagué pas ein plé doou mourcel dé lard !

— Visté Pitou !

— Vèné aqui Pitou !

Mais lou tchi eintindé ré !

— Tant pis, vaï freïrou....! digué Flédou

— Tant meï per Pitou, vaï freïrou....! digué lou Bélou.

Et répreinguèrount liou daillo.....

Lou Louïssou dé lo Marie.

 

 

Les Amis de St-Pierreville | 07 1974

 

 

Los dos fraires

Vos la dòne coma m’es estat contaa dins una velhaa, aqueste ivèrn.

Lo Fledon e lo Belon èron fraires, aqu’èra una bessonaa, mè èron de fraires coma se’n vei gaire.

Aqu’èra un plasir de veire coma s’entendián bien ! Jamai una paraula de travèrs entre eus.

A ! riscavon pas de se faire tòrt l’un l’autre, bien lo contrari, cherchavon que de se faire plasir. Aquò que fasiá l’un, l’autre lo fasiá mai !

Èron restat vièlhs garçons, perque aurián put amar que la mèma femna ! Aquò lo sabián, e l’un per l’autre, ne’n avián jamai sonhat aucuna !

Donc, aquel matin, èron anats atacar lo grand Prat que comptava bien tres jorns de sèas, aquel grand Prat que èra talament pentut que lo diable li auriá pas arpilhat !

Lo chin Piton èra embe eus, que los quitava jamai. Quand venguèt vas las dètz oras, la mèra lhos aproschèt un correton de sopa e una pèça de pan per manjar lo morsèl de lard que trempava dins la sopa.

Èron pas riches a la maison, e lo Fledon e lo Belon devián sear quasi tot lo jorn aube una gamèla de sopa e un morsèl de lard.

Los dos fraires s’assetèron donc en d’una bialèira e ataquèron lhos sopa, tandis que Piton s’èra cojat a la bialèira plus bas e qu’esperava que benlèu li restariá lo fons de sopa dau correton !

Mè nòstes dos òmes achabèron la sopa !

Alòrs lo Fledon tirèt lo morsèl de lard aube son cotèl e lo botèt sobre la pèça de Belon :

— Manja-lo, vai frairon !

— Mè nòn, manja-lo tu, vai Fledon, que as bien patit tot lo matin !

E Belon, a son torn, botèt lo morsèl de lard sobre la pèça de son fraire.

— Mè nòn, que te dise, manja-lo tu frairon !

— A nòn ma fe, ne’n farai ren frairon ! Manja-lo tu !

Lo morsèl de lard faguèt ainsi quauquas còps lo va-et-vient d’una pèça en l’autra, mè tot d’un còp, petèt per tèrra e barrutlèt a la valaa, per venir s’arrestar juste davant lo nas de Piton !

Piton, que aiá cricat que quauquas maigres sautarèus dempuèi lo matin, faguèt pas un plec dau morsèl de lard !

— Viste Piton !

— Vène aquí Piton !

Mè lo chin entendèt ren !

— Tant pis, vai frairon… ! diguèt Fledon.

— Tant mèis per Piton, vai frairon… ! diguèt lo Belon.

E reprenguèron lhos dalhas…

Lo Loïsson de la Marie

 

 

Les Amis de St-Pierreville | 07 1974

© Denis Capian, 2013

occitan.org